Kostoly farnosti

Cirkevné dejiny sú späté s pôsobením dvoch rádov: jezuitov z Banskej Štiavnice a hieronymitánov, ktorí sem prišli z Tirolska (Rakúsko). Na žiadosť baníkov vybudovali jezuitskú kaplnku na Vindšachte už r.1681, kaplnku sv. Jána a neskôr Kalváriu r.1733 na Hornej Rovni, ale predovšetkým kostol sv. Jozefa s kláštorným komplexom na Vindšachte (1735-l754). Hieronymitáni prišli na Vindšachtu v r.1733 vďaka hlavnému komorskému grófovi J.A.Wenzelovi von Sternbachovi, ktorý pochádza z oblasti Tirolska, ako aj podkomorskému grófovi Bartolomejovi Ľudovítovi z Hechengartenu, pôvodom z Oberndorfu, tiež z tejto oblasti (je pochovaný v krypte kostola) a od 15.4.1735 sa započalo s výstavbou kostola a kláštora. Hlavný oltár pochádza z r.1741.

Kostol sv. Jozefa je jednoloďový barokový kostol s predstavenou vežou. Zo severnej strany prilieha ku kostolu poschodová budova kláštora, v ktorej žiaľ, v 60. – 70. rokoch 20. storočia bol jeden trakt zmenený na vináreň a kino. Jednotný rukopis má aj ostatný mobiliár kostola – kazateľnica s erbami 4 evanielistov a plastikami 4 cirkevných otcov, krstiteľnica je mramorová s medeným víkom a datovaná rokom 1783, pozoruhodné sú i spovedelnice a najmä kostolné lavice s erbami donátorov, autorsky doložené D. Stanettim a rokom 1762.

Organ je dokladom vysokej hudobnej kultúry na Štiavnických Baniach. Významnou udalosťou v dejinách Vindšachty boli cisárske návštevy Habsburgovcov. Už pri prvej cisárskej návšteve bol kostol takmer hotový a slávila sa tu sv. omša, slávnostne vysvätený bol biskupom Antonom Révayom v roku 1754. Rád jezuitov bol zrušený v r. 1773 a rád hieronymitánov r. 1786.

Potom p1nil funkciu farského kostola. V 19. storočí došlo k viacerým stavebným úpravám, najmä po požiari 10. 6. 1824, po zásahu bleskom. Kostol dostal novú neorománsku vežu na východnej strane. Z južnej strany kostola je vchod do krypty, kde sú pochované významné osobnosti vedeckého, kultúrneho a duchovného života. Kláštorný komplex sa budoval dlhšie obdobie a poskytoval ubytovanie pre cca 15 mníchov v r. 1782. Po zrušení rádu plnil funkciu fary, ale na prízemí boli aj byty pre učiteľov, hospodárske miestnosti, na 1. poschodí miestnosti pre banský úrad, archív, učtáreň, miestnosti pre rezbársku školu a pod. Na 2. poschodí miestnosti pre farára, kaplána, učiteľa a štátnu školu.

K veľmi zaujímavým pamiatkam viažúcim sa ku kostolu sv. Jozefa je cyklus 7 prícestných kaplniek smerom ku komorskému dvoru (dnešný OcÚ).

Podľa doterajších historických poznatkov Vindšachta vznikla v chotári mesta Banská Štiavnica a na jej vznik a význam mali vplyv náleziská drahých kovov ako aj rozvíjajúca sa banská ťažba v priebehu 17. a 18. storočia. Vrcholným obdobím je polovica 18. storočia, kedy banícke podnikanie dosiahlo vrchol a lokalitu obývalo do 3000 obyvateľov, pracujúcich prevažne v baniach. Najvýznamnejším banským podnikom bola Horná Bíberova štôlňa. Štiavnické Bane boli aj centrom rozvoja banskej vedy a techniky a pôsobiskom významných odborníkov v tejto oblasti. S rozvojom baníctva rozvíjal sa aj duchovný život mestečka.

Cirkevné dejiny sú späté s pôsobením dvoch rádov: jezuitov z Banskej Štiavnice a hieronymitánov, ktorí sem prišli z Tirolska (Rakúsko). Obidva rády relizovali aj pastoračnú činnosť a zabezpečili rozvoj duchovnej kultúry. Koncom 17. a najmä v l8.storočí vybudovali viaceré sakreálne objekty, nadregionálneho významu. Na žiadosť baníkov jezuitskú kaplnku na Vindšachte už r.1681, kaplnku sv. Jána a neskôr Kalváriu r.1733 na Hornej Rovni, ale predovšetkým kostol sv. Jozefa s kláštorným komplexom na Vindšachte(1735-l754).

Banskoštiavnickí jezuiti mali na Vindšachte filiálku a pôsobili tu od začiatku 2 rehoľní bratia, až do zrušenia rádu v r.: 1773. Kaplnka stála oproti objektu komorského dvora (dnes Obecný úrad), vedľa dnešnej kaplnky sv. Jána Nepomuckého, postavenej v r. 1855. Tento jednoloďový kostolík jednoduchej architektúry vznikol donáciou hlavného komorského grófa Jána Andreja Vichtera.
Fara sa nachádzala pod objektom kostolíka. Tento existoval až do roku 1941, kedy bol zbúraný a na jeho mieste postavený rodinný dom.

O významnej činnosti jezuitov, najmä v 18. storočí, súbežne s hieronymitánmi, dokumentujú aj vzácne zlatnícke, liturgické predmety: kalichy, monštrancia, v súčastnosti v majetku rím. kat. farského úradu, pripisované najvýznamnejšiemu barokovo-rokokovému zlatníkovi Jánovi Silašimu (1707-l782) z Levoče. K druhému rádu., ktorý v pol. 18. storočia pôsobil na Štiavnických Baniach patril rád sv. Petra Jeruzalemského tzv . hieronymitáni. Do oblasti prišli vďaka hlavnému komorskému grófovi J.A.Wenzelovi von Sternbachovi, ktorý pochádza z oblasti Tirolska, ako aj podkomorskému grófovi Bartolomejovi Ľudovítovi z Hechengartenu, pôvodom z Oberndorfu, tiež z tejto oblasti. (Je pochovaný v krypte kostola).

Ich zásluhov, ako aj vďaka porozumeniu Dvorskej komory vo Viedni, podpore baníkov a obyvateľstva sa postavil unikátny kostol a kláštorný komplex. Hieronymitáni prišli na Vindšachtu pravdepodobne v r.1733 a od 15.4.1735 sa započalo s výstavbou kostola a kláštora. Stavba pokračovala veľmi dobre, pretože už z r.1741 pochádza hlavný oltár s oltámym obrazom „Oslávenia sv.Jozefa-pestúna Ježiška“ od významného francúzskeho maliara Francoisa Josepha Viedona, činného v službách Habsburgovcov, kabinetného maliara nemeckého cisára Františka Lotrinského, manžela Márie Terézie. Obraz, okrem apoteózy oficiálneho patróna Habsburgovcov, v dolnej časti prináša pohľad na Vindšachtu s kľačiacim banským úradníctvom.

Podobný oltárny obraz sa zachoval v kostole v Nadelburgu v Dolnom Rakúsku. Z veduty Štiavnických Baní z r. 1745 od J.Sternberga je jasné, že kostol bol už hotový a pokračovalo sa v stavebných prácach na kláštore. Ten sa napájal na kostol, mal trojkrídlový pôdorys okolo obdĺžnikového dvora, v strede so studňou. Projektanta kostola a kláštora nepoznáme, ale svojou architektúrou nadväzuje na rakúsku architektúru zač. 18.storočia. Je doložené, že pri maliarskych, sochárskych a stavebných prácach sa podielali dvaja najvýznamnejší umelci, ktorí mali dominantné postavenie v banských mestách: rakúsky domestikovaný maliar Anton Schmidt (1706-1773) a sochár sliezkeho pôvodu Dionýz Ignác Stanetti (1710-1767). Kostol sv. Jozefa je jednoloďový barokový kostol s predstavenou vežou, zaklenutý valenou klenbou s lunetami. Architektonicky nadväzuje na rímsky kostol II Gesú.

Zo severnej strany prilieha ku kostolu poschodová budova kláštora, ktorá má rozsiahly suterén s pivnicami s krížovými a lunetovými klenbami. Na čelnej fasáde sú dva vstupy do kláštora. Žiaľ, v 60. – 70. rokoch 20. storočia bol jeden trakt zmenený na vináreň a kino. Ak architektúra je v podstate jednoduchá, interiérová výbava kostola je mimoriadne vzácna, baroková a čo je podstatné, intaktne sa zachovala do dnešných čias. V kostole sa nachádza, okrem hlavného oltára, ešte 6 ďalších, zasvätených patrónom: Petrovi Gambacurtovi z Pisy (patrónovi rádu hieronymitánov), sv.Anne, sv. Jánovi Nepomuckému, biskupovi Athenogenovi, sv. Krížu, sv. Panne Márii Loretskej. V hornej časti oltárov sú erby donátorov. Maliarom oltárnych obrazov je rakúsky maliar Anton Schmidt, ktorý ich realizoval v r. 1745-41.

Na realizáciu hlavného oltára prispela banská spoločnosť Michaelštôlne a majiteľ Ján Jozef Geramb z B.Štiavnice, na oltár sv. Athenogena a Petra Gambacurta rodina A. Koháriho zo sv. Antona a hlavného komorského grófa J.A. Wanzela von Starnbacha. Na oltár sv. Anny podľa tradície prispela baňa v Rudne a na oltár Loretskej P. Márie prispel roľník Filip Hoffman. Pozoruhodným je oltár sv. Kríža, pod ktorým stojí Bolestná P. Mária s dvoma cherubínmi, pripisovaný D. Stanettimu. Na oltári sv. Petra z Pisy sú obrazy sv.Hieronýma a sv. Augustína. Z vonkajšej strany drevené plastiky sv. Joachima a sv. Anny, z vnútornej Simeona a sv. Christofera. Oltár sv. Anny zdobia sochy sv. Floriána, sv. Sebastiána, a sv. Rocha a menší maľovaný obraz sv.Antona od významného rakúskeho maliara Lunterbergera.

Oltár sv. Jána Nepomuckého zdobia sochy sv.Tadeáša, sv. Emerica a Christophora, ako aj obraz P.Márie Šaštínskej (Sasinienská). Na oltári Athenogena sú plastiky Blahoslavenej P. Márie, sv. Ondreja a sv. Tekly. Na hlavnom oltári v nadstavci je vyobrazenie Boha Otca, Syna a Ducha Svätého, po stranách plastiky sv. Jána Nepomuckého, sv. Augustína, sv.Hieronýma a sv. Petra z Pisy. Plastická ozdoba oltárov pochádza od viacerých sochárov a dielní, najmä D. Stanettiho a Františka a Michaela Rässnera, činných aj v B. Štiavnici. Schmidtove bočné oltárne obrazy patria k vrcholu neskorobarokového maliarstva. Jednotný rukopis má aj ostatný mobiliár kostola – kazateľnica s erbami 4 evanielistov a plastikami 4 cirkevných otcov, krstiteľnica je mramorová s medeným víkom a datovaná rokom 1783, pozoruhodné sú i spovedelnice a najmä kostolné lavice s erbami donátorov, autorsky doložené D. Stanettim a rokom 1762. Na vysokú a vyspelú kultúru, vkus hieronymitánov i bohatstvo Štiavnických Baní môžeme usudzovať z umelecky pôsobivého interiéru kostola, vzácneho hlavného oltára ako aj nádherného organa, ktorý patrí k najvýznamnejším pamiatkám na Slovensku.

Postavili ho v roku 1754 a jeho staviteľom bol pravdepodobne známy organár Martin Podkonický. Bohatá figurálna výzdoba v strede s plastikami baníkov a erbom banskej komory (skrížcné želiezko a kladivko, ako aj plastikami sv. Cecílie a Dávida v neskorobarokovom slohu. Výzdoba nesie jednotný rukopis, podobne ako oltáre.

K veľmi zaujímavým pamiatkam viažúcim sa ku kostolu sv. Jozefa je cyklus 7 prícestných kaplniek smerom ku komorskému dvoru (dnešný OcÚ).

Murované kaplnky majú v nike olejomaľby na plechu a ich námetmi sú

• Útek do Egypta, Narodenie Pána a Klaňanie pastierov, Sv.Jozef s Ježiškom, Ježiš 12-ročný káže v chráme, Smrť sv. Jozefa a Nanebovzatie sv.Jozefa sv. Trojicou.
• Origináli pochádzali od rakúskeho maliara z polovice l8.storočia (1751).
• Z pohľadu dejín výtvarného umenia je oblasť Štiavnických Baní príkladom baníckeho votívneho umenia, ktoré nemá na Slovensku obdoby, v horizonte od začiatku 18.storočia po koniec 19. storočia.

Mgr. Mária ČeIková – umelecký historik, SBM-Galéria J.Kollára